Budžesa strieda Onegin

Prišlo sobotňajšie ráno a ja som siahol po knižke s názvom Oněgin byl Rusák. Napísala ju Irena Dousková ako voľné pokračovanie Hrdého Budžesa. Akoby som sa zrazu ocitol na strednej škole na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, kedy sme síce boli rebeli, ale nedokázali sme pomenovať, proti čomu. Žili sme iba ďalšiu zo zhovadilých etáp našich dejín.

A tak som sledoval osudy teraz už študentky Heleny Součkovej na jednom z pražských gymnázií, boje s predposratými dospelákmi, ktorí všetko robili v záujme svojich detí. Čo sme my ako deti samozrejme neoceňovali a skôr sme tým dospelákom zazlievali ich chrtenie sa za istotami, podriadenosť a otrockú poníženosť. Ale ako vravím, niečo sme tušili, len sme to nedokázali pomenovať. Žili sme jednoducho v socialistickom raji, ktorý nám závideli súdruhovia z endéer a určite tiež naši bratia zo Sovietskeho zväzu a iba občas sa nám podarilo zabehnúť do Maďarska, ktoré pre nás vtedy voňalo Západom, potajomky sme počúvali Ö3 a „rejdiou laxemberg“ s jeho hitparádou, púšťali si obohraté platne s Bratříčkom alebo pokradme z Juhoslávie prepašované Bítls a Queen.

Pri knižke som nehulákal od smiechu, ale občas som musel čítanie prerušiť, lebo Dousková svojimi sarkastickými poznámkami a schopnosťou pre detailné groteskno dokáže nielen vyvolávať smiech, ale predovšetkým spomienky na dobu, keď sme boli teľcami, ale už na nás mával svojimi pazúrmi súdruh život.

Maturitný ročník je obľúbenou témou mnohých autorov. Nekonečné množstvo spomienok, niekedy melodramatických, inokedy aspoň zábavných, občas skúšajúcich vyriešiť všetky problémy sveta... Je to dosť devalvovaná téma. Napísať niečo nové, svieže a trčiace z regálov, plných zabudnuteľných kníh je v dnešnej dobe umenie. A Irena Dousková toto umenie zvláda. Keď som knižku odložil, bol som tiež plný spomienok na vlastnú stredoškolskú kariéru, na naše nápady a prehrešky voči potemkinovskému zriadeniu, ktoré dávno zapadli prachom, ale vďaka magickému textu Ireny Douskovej sa odrazu vynorili na svetlo a tak jej chcem poďakovať.

Áno, v ušiach mi zasa hučala neznesiteľná odrhovačka Já chci žít nonstop alebo šialené, z inej planéty importované Holky z naší školky. Ale spomenul som si aj na očakávanie, v ktorom sme žili, keď nám spolužiak oznámil, že na svoje osemnáste narodeniny dostane od tety z Anglicka LP s muzikou, pretože si ju u tety objednal. Čakali sme The Police alebo nový album Queen alebo Kiss či Jethro Tull. Aj za E.L.O. by sme boli vďační. Spolužiak prišiel a nebolo mu do smiechu. Naveľa z igelitky vytiahol platňu s najväčšími hitmi kapely Show Waddy Waddy. Teta bola jednoducho trochu staromódna a pod rockom rozumela rock an roll v jeho ranej podobe. Ako veľmi sa to ponášalo na vyšmajdané kovbojské čižmy alebo predlanský farebný katalóg obchodného domu, ktorý dostala rodina Součková ako dar od tety z Ameriky a uja z Austrálie.

A niečo mi to tiež pripomínalo!

Určite poznáte Nerudu v inovovanom vydaní Štěpána Šafránka z povestných básnikov:

„Až bude celý národ z křemene
a každý člověk z kvádru,
zbavíme se tím břemene
vyhledávání kádrů.“

Tak tu si Dousková v ničom nezadala s Ladislavom Pecháčkom a zakontrovala mu ešte silnejšími veršami o Jánovi Husovi:

„Pro pravdu si nechal pálit kosti?
Nebyl ten chlap jiné národnosti?“

Všetko napokon dobre skončilo. Zo školy nikoho nevyhodili, na vysokú vzali iba vyvolených, ktorí okamžite pokračovali v trende neodporovania a „robenia pre deti“, žiadna revolúcia v tom čase neprichádza do úvahy. Jednoducho iba Mertovi zakázali spievať a deťom predviedli, ako sa dá servilnosťou získať pofidérna úľava.

Odporúčam všetkým, ktorí tú dobu zažili v školských laviciach. Keby to bolo povinné čítanie pre dnešnú mládež, muselo by to vyjsť aj s výkladovým slovníkom. Našťastie.