Na počiatku bolo slovo

Na počiatku môjho čitateľského zážitku bol antikvariát v Košiciach. Poznáte ho, je v pivnici rohového domu vedľa Štátnej vedeckej knižnice. Vyskytujú sa v ňom dvaja takí sympatickí páni, čo radšej čítajú, než by jedli a denne riskujú svoje zdravie vo vlhkom priestore medzi starými knihami, aby sa mohli porozprávať so svojimi čitateľmi (len tak, pre kontrast – môžete sa dnes baviť v kníhkupectvách s predavačmi? Zámerne používam termín predavač, hoci slovenčina používa síce starší, ale stále trefný termín kníhkupec. Kníhkupci totiž vymierajú. Dnes je tým ľuďom jedno, či stoja pri regáli s banánmi alebo v drogérii, nie sú to odborníci na to, čo predávajú, sú to väčšinou iba zle vyškolení predajcovia, pre ktorých je dôležitejšie mať plné regály než vedieť niečo o tom, čo ich živí. Na druhej strane, za tie peniaze by človek musel byť fanatik, aby sa zaujímal o to, čo práve robí... A z toho plynie bieda nevzdelanosti a nezáujmu ľudí a teraz už vôbec nehovorím o predavačoch, čo vám je iste zrejmé.)

Kedysi pred tromi rokmi som pri svojich pochôdzkach vliezol do antikvárnej pivnice, pozrieť sa, či tam nájdem niečo nové. Bolo leto, nuda a ani muchy už to nebavilo. V regáloch nič zaujímavé, tak som zamieril k „TESCO“ kufru. To je stará truhlica plná kníh, ktoré nikto nechce a chlapom je ľúto knihy vyhadzovať. Za päť korún, teda po novom 17 centov, si môžete vybrať ktorúkoľvek knihu a trebárs ju po prečítaní niekam odložiť alebo darovať. Našiel som tam už kopu zaujímavých titulov. Lenže práve v tom horúcom lete nič. Tak som sa vrátil k regálom. V celkom nevábnom obale tam trčala kniha s titulom Hrdý Budžes. Nič mi to nehovorilo, akurát že autorka je Češka a ja mám pre českých autorov slabosť. Veď som odchovaný na Čapkovi, Hrabalovi a Zapletalovi. Tak som knihu kúpil a doma založil do knižnice, medzi ostatné desiatky doteraz neprečítaných kusov.

Až o rok na jeseň, keď bolo vonku sychravo, prišiel mi Hrdý Budžes do ruky. Bolo to ako osvietenie! Uragán absurdných situácií, ktoré som takmer doslova prežíval na vlastnej koži, akurát že nie v Čechách, ale na Slovensku. V sedemdesiatych rokoch to bolo úplne jedno, pretože „Těžkoslovensko, jako lihově demagogický stát“, bol dosť priestranným žalárom pre všetkých, čo to prežívali. Len čo som knihu dočítal, začal som pátrať po tom, kto je to vlastne tá Irena Dousková. A že teda je! Napísal som jej mail, vyznal sa z obdivu k práci, ktorú odviedla a pozval ju k nám, do Košíc. Okrem toho som zistil, že Hrdý Budžes je jedno z najúspešnejších predstavení a hádam životná úloha Báry Hrzánové. Posúďte sami – na youtube je rad ukážok z tohto predstavenia, možno vás naladia na knihu.

Hoci... o Hrdom Budžesovi som pôvodne vôbec nechcel písať. Snáď sa k tomu, čo som chcel povedať, dostanem niekedy inokedy...